Úhny sédlak, íde Brátyslafčan dóležitý

Autor: Juraj Polacek | 18.9.2012 o 1:00 | (upravené 18.9.2012 o 7:30) Karma článku: 14,66 | Prečítané:  3048x

Tož sme na ten kapitalimus ešte nejako nedorástli, pár ľudí sa ešte stále prediera prvotnospospolnou spoločnosťou a namiesto kľúčov od auta či nabitej peňaženky, by im viac pristal ohrčavený budzogáň

Čo starší sa pamätajú a mladší možno počuli zážitky ako sa otvárali hranice v roku 1989. Každý bol zvedavý na to, ako vyzerá svet, ktorý sme doteraz videli len zdiaľky za mrežami.

Videli sme plné výklady obchodov, videli sme (pre nás) luxusné autá, všade hojnosť všetkého.  Ale prvé čo každého z náš po prejdení hraníc upútalo bolo nepochybne - ticho. Celé roky sme žili v krajine, ktorá fungovala tak akosi bez veľkých investícií, kde ľudia zabudli ako chutí úsmev v úrade a príjemný prístup predavačov v obchode, kde sa dávno vytratila úcta k práci a potrebám druhých, kde platilo heslo "Kto nekradne, okráda svoju rodinu". S tým súviselo nielen ochladnutie medziľudských vzťahov, ale aj neschopnosť pracovať tak ako sa má. T.j. vážiť si prácu a v zamestnaní odviesť plnhodnotný a kvalitný výkon. Takže veci, ktoré sa budovali, boli stavané z materiálov, ktoré neboli dostatočne kvalitne vyrobené, samotná práca bola odfláknutá a cesty, ktoré sa vinuli naprieč Československom boli zdobené nekonečnou sériou hrboľov, jám a výmoľov.

Ani sme to už nevnímali, len sme vedeli že jazdíme na starých, morálne dávno zastaralých Škodovkách, Ladách či Wartburgoch a nejako nás to už ani nehnevalo. Len si predstavte šok obyvateľov komunistického lágra, keď sme zistili ako nečujne naraz dokáže plynúť predpotopná mašina, ako dobre a príjemne sa človek cíti, keď nemusí držať kŕčovito volant, aby na najbližšej diere nevypadol z ruky. To boli cesty, ktoré sa stavali presne s tým fortieľom, ktorý sme dávno zabudli, na základe poctivých návrhoch a z perfektných materiálov. Nebolo počuť prechod cez koľajnice, kanály, aj opravy boli zapracované s nepočuteľnou presnosťou. Proste zázrak pre Slovákov, zvyknutých na nekvalitu všade, kde sa pozreli.

Na cestách prichádzali ďalšie neuveriteľné momenty. Vodiči sa neponáhľali za každú cenu prejsť pred najbližším chodcom, ale naopak, ako keby čakali kým sa nejaká babička rozhodne vstúpiť hocikde na vozovku a všetci aj mimo prechodu počkal,i kým prejde. Nikto sa neponáhľal, rýchlosť bola posvätným zákonom a čuduj sa svete, ani odbočenie na hlavnú cestu neznamenalo samovražedný manéver, na aké sme boli z domova zvyknutí

Kapitalizmus, ktorý sme mali možnosť vidieť, bol nádherným lunaparkom, do ktorého sme túžili celým srdcom vstúpiť. Len sme si neuvedomovali, že nový svet nie sú obchody, cesty, plné regále a nepreberné množstvo možností. Je to aj niečo nehmatateľné - ako je úcta k práci, zodpovednosť za život svoj, ale aj rodiny a spoločnosti. Je to schopnosť konať tak,  by sme chceli aby sa druhí správali k nám, je to aj úcta k pravidlám a dodržiavanie zákonov. Toto všetko tvorí síce neviditeľný, napriek tomu veľmi pevný rámec spoločnosti, ktorá je pre ľudí a kde človek môže slobodne realizovať svoje sny, plány a pracovné či podnikateľské zámery

Veľa zo Slovákov dokázalo prijať len tú povrchnú pozlátku. Majú silné autá, luxusné vily na Riviére a jachty v Monaku, ale slama im stále trčí z topánok a len pocit poníženia druhého im prináša zadosťučinenie. A netýka sa to len podnikateľov, ale aj mnohých poslancov, sudcov, policajtov či iných úradníkov. Navonok sa správajú podľa nových zákonov, ale vo vnútri sú to stále tí istí kovaní komunisti...

Pre pár dňami som išiel do práce po bratislavskom okruhu. Pre neBratislavčanov - je to vlastne diaľnica vedúca cez mesto, kde je zákonom povolená maximálna rýchlosť 80km/h. V pravom pruhu jazdia náklaďáky rýchlosťou cca 80km/h, v ľavom zas o niečo rýchlejšie osobné autá. Mám malé auto s nebratislavskou značkou. Pre život a premiestňovanie z práce a do práce mi úplne stačí, takže ani neplánujem výmenu.

Idem si tak počas rannej špičky v ľavom pruhu, vedľa mňa sa šinú prúdy nákladných áut, t.j. idem o niečo rýchlejšie ako je povolených 90km/h 80km/h (podľa upozornenia čitateľov).  Keď sa naraz zozadu prirúti BMW (BA-niečo) iste minimálnou rýchlosťou aspoň 150km/h a začne netrpezlivo blikať svetlami. Uhnúť sa nedalo, naviac bola špička, takže cesty boli plné a nemalo význam sa hnať. Pri najbližšej škáre urobil vodič na BMW obrovskou akceleráciou "myšičku" zprava, prudko sa zaradil predo mňa a skočil na brzdu. Ubrzdil som to a nasledujúcich 200-300m sme išli na diaľnici rýchlosťou 30km/h... Potom to vodiča prestalo baviť, skočil na plyn a odfrčal - aby som ho v zápche za minútu dohonil a tak sme išli asi kilometer.

Veru, pán dôležitý, ešte si do toho kapitalizmu, do úcty k pravidlám nedorástol. Môžeš mať úžasné auto, doma silikónovú Barbie, a trezor, ktorý už nezavrieš od pretekajúcich hromád peňazí. Možno si politikom, či prokurátorom, ktorý rozhoduje o osudoch druhých. Stále si však buranom, ktorý mentálne  nedorástol a zamrzol v období keď jedinec rozhodoval ako tyran na základe vlastnej svojvôle, ktorý si neváži ľudskú prácu, dôstojnosť a ktorého krédo je : "Aj tak si Vás všetkých kúpim"

Ak sa Vám článok páčil kliknite na pošli na vybrali.sme.sk a stlačte Hlasuj!

 

P.S. Neriešte prosím Bratislavčanov

Aj ja som predsa z Bratislavy. Článok nebol myslený ako kritika Bratislačanov, použil som len príklad zo života, aby som sa dostal k zamysleniu. O tom, ako sme z kapitalizmu prebrali len tie navonok viditeľné javy, ale vnútorná zodpovednosť ostala ďaleko za hranicami. O tom, ako sme v podaktorých prípadoch prebrali len tie najviac kritizované prejavy honby za mamonom a ako absentuje občianska spoločnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?