Od spojenca k nepriateľovi - príbeh zrady II.

Autor: Juraj Polacek | 28.8.2012 o 4:00 | (upravené 23.9.2012 o 19:00) Karma článku: 6,77 | Prečítané:  1306x

...turecká islamská revolúcia bola tak pomalá a obozretná, že prešla prakticky bez povšimnutia. Napriek tomu je islamská republika Turecko realitou - a nebezpečenstvom. Príbeh islamskej revolúcie Turecka je názorný. Je to príbeh o charizmatickom vodcovi s metodickým plánom rozložiť systém, o politikovi cynicky využívajúcom demokraciu na posilnenie autokracie, o arabských darcoch poznajúcich silu bezodnej peňaženky, o západnej politickej korektnosti oslepujúcej úradníkov okolo islamistickej agendy, a o amerických diplomatoch starajúcich sa viac o vlastné dôchodkové zabezpečenie, ako o americkú národnú bezpečnosť. Pre premiéra Recep Tayyip Erdogana, je to splnený sen. Pre budúcu generáciu amerických prezidentov, diplomatov a generálov, je to katastrofa....

Dokončenie

Erdogan zaútočil na sekulárny vzdelávací systém na všetkých úrovniach. Najprv uvoľnil vekové obmedzenia na deti, ktoré navštevujú doplnkové školy koránu - obmedzenia, ktoré mali zabrániť ich indoktrinácii. Taktiež uvoľnil regulácie o obsahu čím sa umožnila výučba extrémistami na tureckých akadémiách  sponzorovaných Saudami  . Tie školy, ktoré porušujú zostávajúce predpisy sa nemusia obávať: Erdoganova strana zamietala sankcie, ak neakreditované náboženské akadémie inzerovali otvorene v novinách.

Súčasne zrovnoprávnil úroveň vzdelania dosiahnutého na tureckých madrasách (islamské náboženské školy) - s obyčajnými stredoškolákmi na sekulárnych stredných školách. Toto byrokratická kúzlo teoreticky umožnilo študentom z madrás vstup na univerzitu a nárok na vládne pracovné miesta bez toho, aby vôbec maturovali, alebo, v niektorých prípadoch dokonca bez základov západného vzdelania. Keď takíto študenti mali problém prejsť cez univerzitnú prijímacie skúšky, AKP im poskytla dodatočný bonus na ich skóre, odôvodňujúc tento krok ako pozitívnu diskrimináciu. Erdogan utajil svoje ciele: v máji 2006, nariadil vyjednávačom na rokovaní Európskej únie o pristúpení na odstránenie akéhokoľvek odkazu na sekularizmus v tureckých materiáloch, v ktorých sa diskutovalo o tureckom vzdelávacom systéme. Počas roka 2009, ministerstvo školstva vykuchalo tradičnú koncepciu študijných plánov vysokých škôl a islamizovalo ich.

Súdnictvo ovládané štátnou mocou

Navyše, súdnictvo už nie je nezávislé. Erdoganove počiatočné pokusy pre zníženie povinného dôchodkového veku sudcov (čím chcel nahradiť 4000 z 9000 sudcov) stroskotalo pre ústavné problémy. Viac ako o rok neskôr, Najvyšší dovolací súd pokarhal AKP pre pokusy zasahovať do súdnictva. Keď Gul, Erdoganov najbližší spojenec, prevzal úrad tureckého prezidenta v roku 2007, skončilo akékoľvek stranícke obmedzenie pre AKP. Prezident vyberá Radu vysokých škôl, menuje štvrtinu sudcov Ústavného súdu, menuje hlavného štátneho zástupcu, a oficiálne potvrdzuje veliaceho generála Najvyššej vojenskej rady. Teraz, vo vzácnom prípade, keď rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je premiérovi po chuti, premiér ho jednoducho odmietne realizovať. V každom prípade, po takmer ôsmich rokoch pri moci, AKP sa podarilo zmeniť súdy. Vláda teraz môže priradiť benevolentného sympatizujúceho sudcu, keď ide o veľmi spolitizovaný prípad. A v marci 2010, AKP predstavila navrhované ústavné reformy, ktoré by uľahčilo pre politického vodcu vymenovať sudcov.

Náhubok pre tlač

V každej inej demokracii by diskusia a debata o vládnom zneužívanie moci a spoločenských zmien zaplnila všetky noviny. Nie tak v Turecku. Žiadny premiér v tureckej histórii nebol tak nepriateľský k tlači ako Erdoganom. Čo bola aktuálna a živá tlač pri Erdoganovom nástupe ochablo do apatie. Premiér zažaloval desiatky novinárov a redaktorov, niekedy len pre politickú karikatúru, ktorá si z neho robila žarty. Keď turecká mediálna skupina sledovala príbeh o turecko-nemeckej charite nelegálne prevádzajúcej peniaze pre islamistov v Turecku, daňové orgány ju potrestali falošnú záložným právom vo výške 600miliónov dolárov. Keď naďalej pokračovali vo svojich kritických správach, skupina dostála ďalšiu pokuti 2,5miliardy USD. A tak v stratégii vypožičanej z Iránu, Erdogan zabavil denník Sabah s najvyšším nákladom za príliš kritický a nezávislý postoj, a vložil jeho kontrolu do rúk politických spojencov.

S náhubkom pre nezávislú tlač a ovládajúc takmer všetky ostatné médiá, Erdogan zvýšil svoju kampaň tak proti politickej opozícii ako aj armáde. Hoci ministerstvo vnútra by malo vykoreniť islamistov a nasledovníkov antisemitského tureckého kultového vodcu Fethullah Gulen, AKP týmito ľuďmi naplnilo policajné rady. Dokonca aj stúpenci AKP priznávajú, že Ministerstvo vnútra pravidelne odpočúva bez povolenia a necháva unikať škandalizujúce prepisy do islamistickej tlače bez akýchkoľvek následkov. "Na nás zhromažďovali materiály 40 rokov. Teraz je rad na nás, aby sme začali zhromažďovať my na nich", povedal nedávno poslanec AKP Avni Dogan.

Falšovaný prevrat - Turecká kryštáľová noc

Skutočný prevrat proti demokracii, však, prišiel 14. júla 2008, kedy turecký prokurátor obvinil 86 tureckých osôb - penzionovaných vojenských dôstojníkov, popredných žurnalistov, profesorov, odborárov, občiansko-spoločenských aktivistov a muža, ktorý sa pred rokmi odvážil kandidovať za starostu - na základe obvinenia z prípravy prevratu na obnovenie svetskej vlády. Jediná vec, ktorú obžalovaní mali spoločné bola politická opozícia voči AKP. Údajné sprisahanie zaplnilo medzinárodné titulky. Vo svojom jadre 2455-stranového obvinenia tvrdil, že dôchodcovia vojenskí dôstojníci, intelektuáli, novinári a občianski aktivisti sa sprisahali, aby spôsobili v Turecku chaos a použili výslednú krízu ako ospravedlnenie pre vojenský puč proti AKP. Vo februári 2010 štátny zástupca odhalil 5000-stranové memorandum popisujúce plán prevratu.

Tieto dokumenty sú smiešne. Obžaloba bola postavená na vode. Bezpečnostné sily zaisťovali najpodozrivejších skôr, než bolo podpísané akékoľvek obvinenie. A pokiaľ ide o memorandum predložené ako dôkaz, obvinenie bolo absurdné: osnovatelia štátneho prevratu nepíšu podobné plány, a už nie tak detailné. Obvinenia mali mrazivý účinok na celú spoločnosť. Turkom sa nemuselo páčiť, kam Erdogan vedie Turecko, ale teraz pochopli, že ani mierový odpor nebude zadarmo. Turecká politika bola vždy drsná a nepredvídateľná, ale okrem vrcholu studenej vojny málokedy smrteľná.

Koniec významnej úlohy armády

Rovnako sa nemôžu liberálni Turci spoľahnúť ani na tureckú armádu, aby ich zachránila. Zbitá náboženskou pravicou a radikálnou ľavicou, turecká armáda je len tieňom svojho bývalého ja. Súčasná generácia generálov je zbavená kontaktu s tureckou spoločnosťou a možno, sa to týka aj nižších dôstojníkov. Ako žaby, ktorí nedokážu vyskočiť z pomaly zohrievaného hrnca a pomaly sa uvaria, turecký generálny štáb stratil možnosť uplatniť svoje ústavné povinnosti. Jednoducho povedané, turecká armáda zlyhala vo svojej práci. Posadnutosť vyzerať dobre pred tlačou a na obrázkoch novín prehlušila vlastnú zodpovednosť.

Pred desiatimi rokmi sa Turci videli v tábore so Spojenými štátmi, západnou Európou, a Izraelom, dnes Turci identifikujú miesto svojej krajiny v tábore pod vedením Iránu, Sýrie, Sudánu, a Hamasu. Turecko môže byť členom NATO, avšak prieskumy verejnej mienky ukazujú, že tunajší antiamerikanizmus je najsilnejší na svete (aj keď, aby som bol spravodlivý, Pew Global Attitudes Project nerobila prieskumy v Líbyi a Severnej Kórei). Turci nerozlišujú medzi americkou vládou a americkým ľudom: oni nenávidia Američanov skoro rovnako ako nenávidia Washington. To nie je náhoda. Priam od prvého dňa, Erdogan podporil a jeho spojenci financovali, neustály prúd antiamerickej a antisemitskej propagandy. Iste, mnoho Turkov bolo proti oslobodeniu Iraku v roku 2003, ale to bolo z veľkej časti preto, že Erdogan ich bombardoval s antiamerickým podnecovaním pred hlasovaním v Parlamente, ktorý stiahol podporu prisľúbenej operácii. Veľké množstvo podnecovania Erdogana, však nemôže byť zamietnuté ako spor o irackej vojne.

Ďalší nepriateľ na rade - židia a Izrael

V roku 2004, noviny Yeni Safak vydali nepriateľský zoznam prominentných Židov so súhlasom Erdogana. V roku 2006, nielenže uviedli do tureckých kín ostro antiamerický a antisemitský film Údolie vlkov, ktorý opisoval židovského doktora obchodujúceho s orgánmi mŕtvych Iračanov, ale premiérova manželka tiež verejne podporila film a vyzvala všetky Turkov pozrieť si ho. Turecké noviny písali, že výrobu financovali významní stúpenci AKP a Erdoganovi sponzori. Zatiaľ čo západný svet bojkotoval Hamas vo vášnivých palestínskych voľbách v roku 2006 s cieľom donútiť ich, aby sa vzdali násilia, Erdogan nielenže podal tejto organizácii ruku, ale tiež privítal Khaled Masala, vodcu najextrémnejšej a najdrzejšej frakcie, ako svojho osobného hosťa.

Otázka pre politických analytikov by však nemala byť, či je Turecko stratené, ale skôr, ako Erdogan mohol previesť pomalú islamskú revolúciu pod "radarom" Západu. To je nielen dôkazom Erdoganovej zručnosti ale aj odrazom západnej ilúzie. Pred prebratím moci, Erdogan a jeho poradcovia spracovali významné osobnosti ovplyvňujúce západnú verejnú mienku. Sústredili sa nie na amerických univerzitných profesorov, ktorí považujú americkú politiku za málo ľavicovú a sympatizujú s islamským svetom, ale skôr na prírodzených kritikov, konzervatívnych amerických priaznivcov Turecka a Izraela (jastrabov), ktorí pomohli uviesť Erdoganových dôverníkov k mocným mužom Washingtonskej politiky.

Po upevnení moci, sa však AKP ďalej nestaralo o židovské a pro-Izraelské skupiny, ale urobili malý  názorový obrat. Turci tradične pozerali láskavo na Izrael a Židov, zo všetkých národov Osmanskej ríše, Židia v Palestíne boli jedni z mála, ktorí sa nevzbúrili proti osmanským sultánom. V rokoch 1980 a 1990,  mali Turecko a Izrael veľa spoločného: obe krajiny boli demokracie uprostred mora autokracie. Nadviazali blízke diplomatické, ekonomické a vojenské vzťahy. Keďže mnoho izraelských turistov navštevovalo Turecko, hebrejské znaky sa stali v tureckých mestách  všadeprítomné. Nebolo neobvyklé počuť hebrejčinu vo Veľkom Bazári v Istanbule alebo v reštauráciách pozdĺž Bosporu.

V tomto kontexte, mnoho židovských skupín nechcelo vidiť príznaky antipatie Erdogana a ospravedlňovali Turecko pri nadväzovaní kontaktov s Hamasom a Hizballáhom, Sýriou, Sudánom a Iránom. To trvalo až do Erdoganovho výbuchu na Svetovom fóre v Davose 2009. So slovami izraelskému prezidentovi Šimonovi Peresovi "dobre viete, ako zabíjať," ušiel z pódia a následne obvinil Izrael z genocídy, ktorú vyvolali židovské skupiny s cieľom zmeny pomerov, ktoré nastali v Turecku.

Vina západu

Veľa z viny pre neschopnosť rozpoznať Erdoganove ciele tiež spočíva v intelektuálnom prístupe Západu k radikálnemu islamu. Pre príliš veľa ľudí, šatka bol iba látka, ktorej zákaz je zásahom do islamských osobných práv. Pre Erdogana však bola šatka symbolom, cieľom bol štát

Dokonca aj potom, čo Erdogan začal odstraňovať váhy a protiváhy tureckej spoločnosti, európski politici a americkí diplomati zostali pokojní. Určitú úlohu hral faktor morálnej ekvivalencie: ako Erdogan namietal v októbri 2009, prečo by Turecko malo prijať západnej definíciu sekularizmu? Pre príliš veľa západných úradníkov, by však uznanie obratu Turecka znamenalo priznať zlyhanie pokojného islamizmu. Kritizovať Erdoganovu motivácie znamená byť rasista.

Mnoho diplomatov a novinárov pridávalo do tejto situácie vlastné pohŕdanie všetkým vojenským, nieto ešte tureckou armádou, a prijali povrchný pohľad, v ktorom islamizmus a demokracia predstavoval jeden pól, zatiaľ čo armáda, sekularizmus, a fašizmus predstavoval druhý. Preto videli AKP ako demokratických reformátorov, zatiaľ čo armáda sa stala obrancom antidemokratického poriadku. Isteže, najzdravšie demokracie nemajú priestor pre armádu v domácej politike, ale tým, že povzbudzovali AKP, ako rozkladali úlohu armády pri presadzovaní ústavy, bez toho, aby súčasne postavili inú kontrolu pre protiústavné správanie, Európska únia a západní diplomati vydláždili cestu pre Erdoganovu soft diktatúru.

Keď sú vrecká peňazí prednejšie

Keď však intelektuálna dymová clona nebola schopný oklamať západ, Erdogan a AKP použili úkladnejšiu taktiku. Rovnako ako mnoho amerických diplomatov slúžiacich v Saudskej Arábie, ktorí po odchode do dôchodku prešli do komerčnej sféry v spoločnostiach bývalých mandantov, od nástupu AKP každý končiaci veľvyslanec U.S. v Turecku (s výnimkou Erica Edelmana) vstúpil do lukratívnych obchodných vzťahov s firmami AKP. Mark Parris, ktorý viedol americkú ambasádu 1997 - 2000, teda tesne pred vzostupom AKP, a slúžil v rôznych funkciách v niekoľkých think-tankoch, pestoval obchodný vzťah s AKP a pomohol jej s príbehmi v tureckej antisemitskej tlače o neokonzervatívcoch a príprave sprisahaní. Počas prvých štyroch rokov vlády AKP, publicista Fehmi korov z novín Yeni Safak, otvorený Erdoganov zástanca, publikoval viac ako tucet úvodníkov, kde obvinil amerických židovských tvorcov politiky, vedenej Richardom Perlom (ktorý ani nakoniec nebol vládnym úradníkom), z manipulácia tlače a prípravy prevratu v Turecku. Obe obvinenia boli nielen falošné, ale aj v súlade s antisemitskými refrénmi o židovskej kontrole tlače a Protokolmi sionských mudrcov - vedúcimi k sprisahaniu. A skutočne, poslúžili svojmu účelu: AKP použilo tieto články na vyvolávanie nacionalistických a antisemitských pocitov. Korov sa často odvolával na dobre informované Washingtonské diplomatické zdroje. V novembri 2006 v jednom článku, prezradil že jeho zdrojom bol Parris, obvinený Parris to ďalej ani nevysvetlil, ani nepoprel.

Tureckí islamisti tiež spracovávali akademikov. Po tom, čo John Esposito z Georgetown University prijal dary od hnutia Gulen, sponzoroval konferencii o Islamskom kulte vodcovskej cti, bieliac ako Fethullah Gulen a jeho islamizmus tak aj jeho antisemitizmus. Universita North Texas bola podobne obdarovaná štedrosťou hnutia Gulen, rovnako ako Washington, DC Brookings Institution, ktoý je už dlho ústretový k Erdoganovi a jeho agende.

Budúcnosť (ne)spolupráce

Turecko je dnes islamská republika vo všetkých aspektoch okrem mena. Washington, jeho európski spojenci a Jeruzalem sa musia teraz vyrovnať s Tureckom ako s potenciálnym nepriateľom. Bohužiaľ, aj keby AKP opustilo tureckú scénu hneď zajtra, zmeny, ktoré vykonala Erdoganova strana sa javia ako nezvratné. Kým Turecko bolo po viac ako pol storočia nárazníkom medzi Strednom východným extrémizmom a európskym liberalizmom, dnes sa stalo zdrojom extrémizmu a nepriateľom liberalizmu. Skôr než by Turecko bojovalo s teroristami, radšej sa k nim pripojí. Dnešná rétorická podpora môže byť zajtrajšou materiálnou podporou. Na svetovej scéne je Turecko takisto problémom. Skôr než by pomohli rozptýliť iránsky jadrový program, Erdogan ho podporuje.

Turecký antiamerikanismus, jeho diktatúra, a neschopnosť západných politikov uznať realitu ohrozujú bezpečnosť. Ťažké rozhodnutie je ešte len pred nami: ako člen NATO je Turecko zasvätené do americkej výzbroje, taktiky, a spravodajstva. Akékoľvek poskytnutie pomoci Turecku dnes, však môže znamenať jej transfer do Hamasu, Sudánu, alebo Iránu. Skutočne chce prezident Obama dodať F-35 Joint Strike Fighter do nepriateľského Turecka, hlavného regionálneho obrancu Iránu, ako bolo prisľúbené v roku 2014? Malo by byť Turecko naďalej v NATO? Koniec koncov, pred pol storočím sa NATO naučilo žiť aj bez Francúzska.

Strata Turecka je tragická, ale ak sa nepodarí analyzovať túto stratu môže to len znásobiť tragédiu. Najhorším výsledkom by však bolo nechať ladom získané poznatky a ich vyhodnotenie. Ako starosta Istanbulu, Erdogan vtipkoval, " Demokracia je ako električka. Keď príde na konečnú, vystúpite." Možno v retrospektíve, bolo chybou Západu ignorovať nebezpečenstvo pri nasadnutí Erdogana na miesto vodiča.

Začiatok článku nájdete v prvom dieli

 

Michael Rubin externý spolupracovník "American Enterprise Institute" a  docent "Naval Postgraduate School" vo svojej stati (2010) analyzuje postupný prerod najvernejšie spojenca NATO a západu k nepriateľovi, ktorého sa treba obávať.

 

 

Ak sa Vám článok páčil kliknite na  pošli na vybrali.sme.sk a  stlačte Hlasuj!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?