reklama

Od spojenca k nepriateľovi - príbeh zrady I

...turecká islamská revolúcia bola tak pomalá a obozretná, že prešla prakticky bez povšimnutia. Napriek tomu je islamská republika Turecko realitou - a nebezpečenstvom. Príbeh islamskej revolúcie Turecka je názorný. Je to príbeh o charizmatickom vodcovi s metodickým plánom rozložiť systém, o politikovi cynicky využívajúcom demokraciu na posilnenie autokracie, o arabských darcoch poznajúcich silu bezodnej peňaženky, o západnej politickej korektnosti oslepujúcej úradníkov okolo islamistickej agendy, a o amerických diplomatoch starajúcich sa viac o vlastné dôchodkové zabezpečenie, ako o americkú národnú bezpečnosť. Pre premiéra Recep Tayyip Erdogana, je to splnený sen. Pre budúcu generáciu amerických prezidentov, diplomatov a generálov, je to katastrofa....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Americký prezident Barack Obama na svojej prvej prezidentskej ceste naplánoval návštevu Turecka na samý koniec cesty po Európe. "Niektorí ľudia sa ma pýtali, či som sa rozhodol ku svojej ceste do Ankary a Istanbulu aby som poslal správu," povedal pred tureckým parlamentom. "Moja odpoveď je jednoduchá: evet [áno]. Turecko je kľúčový spojenec."
Na tej istej návšteve, však, prezident ukázal, že považuje Turecko za pevnejšiu súčasť islamského sveta, než Európy. "Chcem sa uistiť, že ukončíme pred volaním k modlitbe, takže máme asi pol hodiny," povedal Obama na radnici v Istanbule. Obama však neukázal len kultúrnu citlivosť. Faktom je, že Turecko sa zmenilo. Zmizlo a to definitívne sekulárne Turecko, jedinečná moslimská krajina, ktorá bola rozkročená medzi Východom a Západom, a ktorá dokonca udržiavala vzťahy spolupráce s Izraelom. 
Dnes je Turecko islamská republika, ktorej vláde sa videlo vhodné uľahčiť flotile lodí 31. mája útok na blokádu Izraela z Gazy. Turecko je teraz viac nasmerované k Iránu než k demokracii v Európe. Zatiaľ čo Iránska islamská revolúcia svojou náhlosťou šokovala svet v roku 1979, turecká islamská revolúcia bola tak pomalá a obozretná, že prešla prakticky bez povšimnutia. Napriek tomu je islamská republika Turecko realitou - a nebezpečenstvom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príbeh islamskej revolúcie Turecka je názorný. Je to príbeh o charizmatickom vodcovi s metodickým plánom rozložiť systém, o politikovi cynicky využívajúcom demokraciu na posilnenie autokracie, o arabských darcoch poznajúcich silu bezodnej peňaženky, o západnej politickej korektnosti oslepujúcej úradníkov okolo islamistickej agendy, a o amerických diplomatoch starajúcich sa viac o vlastné dôchodkové zabezpečenie, ako o americkú národnú bezpečnosť. Pre premiéra Recep Tayyip Erdogana, je to splnený sen. Pre budúcu generáciu amerických prezidentov, diplomatov a generálov, je to katastrofa.

Blízky východ je plný štátov, ktoré vznikli z popola porážky Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne. Väčšina z nich bola zlyhaním, ale v Anatólii, jeden prežil a rozvinul sa: v roku 1923, Mustafa Kemal Paša - Atatürk založil Tureckú republiku a čoskoro potom zrušil Osmanskú ríšu a jej postavenie ako chalifátu, ako štátu riadenom podľa diktátu islamského práva. V nasledujúcich rokoch previedol rad reforiem s cieľom premeniť Turecko na západnú krajinu. Jeho oddelenie náboženstva a svetskej moci dovolilo Turecku prospievať, a zanechal armáde odkaz brániť tento stav (sekularizáciu) pred tými, ktorí by chceli použiť islam na rozvrátenie demokracie. Zatiaľ čo moc v blízkovýchodných štátoch uchopili demagógovia a ideológie, ktoré viedli k vojne a podnecovali svoje národy nenávidieť Západ, Turecko sa postavilo do prvej línej studenej vojny a stalo sa spojencom NATO. Turci skrotili teroristov, zaviedli demokraciu, a snívali o plnom začlenení ako národ Európy. Už to viac nie je pravda.

Turecká islamská revolúcia sa začala dňa 3. novembra 2002, kedy Erdoganova strana Spravodlivosť a zmierenie (AKP) sa predrala k moci vo voľbách v Turecku. Prostredníctvom šťastných pravidiel tureckého volebného systému, AKP pretransformovala 34 percent volebneho zisku do 66 percent kresiel, čo vložilo strane do rúk absolútnu kontrolu.

Spočiatku, Erdogan držal ambície na uzde. Rozumel lekciám, ktoré sa naučil z odvolávanie svojho mentora, Necmettin Erbakana, prvého islamistu, ktorý sa stal premiérom. Potom, čo prevzal opraty moci v roku 1996 s oveľa menšou podporou v parlamente, Erdoganov predchodca sa snažil otriasť systémom - podporiť náboženské školy doma a preorientovať zahraničnú politiku Turecka ďalej od Európy a smerom k Líbyi a Iránu. Toto bolo pre armádu, ktorá vykonávala svoju právomoc ako strážcu ústavy, príliš veľa a požadovala Erbakanovu rezignáciu. Potom, turecký Ústavný súd zakázal stranu, do ktorej patril aj Erdogan kvôli jej ohrozeniu sekulárnej vlády.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nástup Erdogana

Erdogan sám dostal zákaz politickej činnosti, kvôli odsúdeniu za náboženske podnecovanie v roku 1998. A tak spočiatku riadil novovytvorenú AKP len spoza postrannej čiary, pracujúc cez Abdullaha Gula, náhradníka, ktorý slúžil ako dočasný predseda vlády po viťazstve strany v roku 2002. Gul presadil zákona odvolávajúci zákaz Erdoganovej činnosti, a ten sa neskôr stal premiérom v marci 2003. Poučený islamistickými zlyhaniami z minulosti, Erdogan sa snažil upokojiť Turkov, ktorí sa obávali že AKP by mohlo zrušiť oddelenia mešity a štátu v Turecku. Ako starosta Istanbulu, Erdogan opísal sám seba ako "služobník šaríe," alebo islamského cirkevného práva. Ale po víťazstve jeho strany v roku 2002, vyhlásil, že "sekularizmus je ochrancom všetkých vyznaní a náboženstiev. Sme garantami tohto sekularizmu, a naše vedenie to jednoznačne dokáže" Vyhol sa problematickému vyhýbaniu sa islamistickéj nálepky a miesto toho popísal svoju stranu ako viac-menej moslimský ekvivalent kresťanských demokratov v Európe, ktoré sú všetky demokratické a majú náboženstvo len v názve.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj Turkom či Európanom nemožno mať za zlé, že Erdoganovi uverili. Ponúkal kultivovaný obraz bezúhonnosti miestneho úradníka, ktorý stál v ostrom kontraste s korupciou mnohých zavedených tureckých politikov. Skôr než sa orientovať na prevrátenie systému alebo deštruktívnu zmenu sociálnej platformy, ako premiér sa Erdogan najprv snažil vylepšiť upadajúcu tureckú ekonomiku. Vyzeralo to ako atraktívny projekt pre všetkých Turkov naprieč politickým spektrom, pretože počas piatich predchádzajúcich rokov, turecká líra klesla osemnásobne, z 200.000 lír na 1.700.000 lír za jeden americký dolár, čo viedlo k ničivej bankovej kríze v roku 2001. Coca-Cola stála milióny. Erdogan stabilizoval menu a robil ďalšie populárne reformy. Znížil daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty, a využíval štátnu pokladnicu na dotovanie cien benzínu. Tureckí voliči odmenili jeho stranu za všetko úsilie. AKP získala 42 percent hlasov v marci 2004 v komunálnych volieb, a získali post starostu v štyroch z piatich tureckých najväčších miest. V júli 2007, zvýšili svoj podiel v ľudovom hlasovaní na 47 percent.

Ale v ekonomike sa toho dialo ďaleko menej než sa zdalo na prvý pohľad. Namiesto principiálnych ekonomických reforiem užitočných z dlhodobého hľadiska sa Erdogan namiesto toho spoliehal na kúzelnícke triky. Spôsobil ochromujúci dlh, a v skutočnosti vymenil dlhodobé finančné zabezpečenie republiky za svoj vlastný krátkodobý politický zisk. Deniz Baykal, bývalý vodca hlavnej opozičnej strany, povedal, že štátny dlh vzniknutý počas prvých troch rokoch Erdogana pri moci predčil celkový dlh Turecka v troch predchádzajúcich desaťročiach.

A to bol len oficiálny dlh. Mimo zraky verejnosti, Erdogan a Gul, teraz jeho minister zahraničných vecí, dozerali na príliv tzv Zeleného peňažného kapitálu zo Saudskej Arábie a na ropu bohatých Emirátov Perzského zálivu, z ktorých značná časť skončila v straníckej pokladnici, namiesto štátnej pokladnice.

A tu začína príbeh prelínania osudu Turecka s národmi východu, juhu či s moslimským svetom, namiesto Západného.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Islamizácia tureckej ekonomiky

Sumárna bilancia Tureckej centrálnej banky medzi rokmi 2002 a 2003 v kolonke "platieb za čisté chyby a opomenutia", čo znamená peniaze, ktoré sa objavili v národnom finančnom systému a ktorých pôvod sa nedá vysvetliť, vzrástla z približne 200 miliónov USD na viac ako 4 miliardy USD. V roku 2006, odhadujú tureckí ekonómovia infúzie do tureckého hospodárstva medzi 6-12 miliárd USD, a vzhľadom na schopnosť vlády skryť niektoré z týchto príjmov priradením do cestovného ruchu, je to pravdepodobne hrubé podcenenie. Niektorí tureckí zpravodajskí dôstojníci súkromne naznačujú, že Katar je dnes zdrojom väčšiny dotácií pre AKP a jeho projekty.

Preto, ak iránska islamská revolúcia bola spontánna, tak turecká revolúcia je úplne iný prípad: bola kúpená a zaplatená bohatými islamistami.

AKP úradníci majú dobré predpoklady pre zvládnutie prílivu Zelených peňazí. Do roku 1980, Erdoganov súputnik, Gul, pracoval ako špecialista v Saudskoarabskej Islamskej Rozvojovej Banke (Islamic Development Bank). Pred víťazstvom 2002, kritizoval dovtedajšiu štátnu kontrolu islamistických podnikov. Hlavní poradcovia AKP sú z islamských bankových kruhov a investorov. Napríklad Korkut Özal je popredný turecký akcionárom al - Baraka Turk, poprednej tureckej islamskej banky, rovnako ako aj vo Faisal Finans, ktorá má svoje korene v Saudskej Arábii.

Erdogan systematicky umiestňoval islamistických bankárov do hlavných ekonomických pozícií. Do pozície ministra financií menoval Kemal Unakitana, bývalého člena predstavenstva v dvoch bankach al- Baraka a Eski Finans a dosadil minimálne sedem ďalších al-Baraka úradníkov (z ktorých jeden slúžil ako imám v nelegálnom žoldnierskom tábore) na kľúčové pozície v rámci Tureckej bankovej regulačnej agentúry (bankový dohľad).

Erdogan tiež preorientoval turecký oficiálny zahraničný obchod. V roku 2002 bilaterálny obchod medzi Tureckom a Spojenými arabskými emirátmi sa pohyboval tesne cez pol miliardy dolárov. V roku 2005, to už bolo takmer 2 miliardy dolárov. V rovnakom roku, Kursad Tuzmen, štátny minister pre zahraničný obchod, oznámil, že vládca Spojených arabských emirátov šejk Chalífa bin Zāyid al-Nuhayyan sa rozhodol investovať 100 miliárd USD v tureckej spoločnosti. Na to konto Saudská Arábia (zrejme aby nezostala pozadu), ústami ministra financií oznámila, že Saudská Arábia plánuje investície 400 miliárd USD v Turecku v priebehu najbližších štyroch rokov. Len pre ilustráciu - v roku 2001, turecko-saudský obchod predstavoval len niečo viac ako 1 miliardu USD ročne. Keď v roku 2009 obrat turecko-iránskeho obchodu prekonal hranicu 10 miliárd USD, Erdogan oznámil cieľ zvýšiť to na 30 miliárd dolárov. Či sú tieto údaje obchodnych plánov, obratu Turecka a jeho spojencov z Perzského zálivu pravdivé, alebo prehnané, trajektória obchodu, nasmerovanie cesty Turecka je jasná.

Kroky Erdogana v domácej politike

Pre bohatých sponzorov, bola premena Turecka dobrou investíciou. Po celé desaťročia Turecko pôsobilo ako päsť na oko pre islamistov. Bola to moslimská krajina, ktorá napriek tomu, že jej chýbala ropa, bola ďaleko úspešnejšia ako hocijaký iný arabský štát alebo Irán. Erdogan začal s obratom tureckého sociálneho poriadku a zmenu diplomatickej orientácie až potom ako stabilizoval ekonomiku a upevnil svoj politický monopol. Erdoganova stratégia bola multi-stupňová. Hlásil sa ku snu sekulárnej elity Turecka vstúpiť do Európskej únie, ale len kvôli tomu aby prinútil európskych diplomatov minimalizovať úlohu tureckej armády ako strážca ústavy.

Kým tureckí liberáli, obchodníci a západní diplomati sa radovali Erdoganovej snahe dotiahnuť sa do Európy, jeho motivácia bola cynická. Jeho ideologická podstata nemala s Európu nič spoločné, a sám Erdogan netoleruje hodnoty európskeho liberalizmu a sekularizmu. Kritizoval Európsky súd pre ľudské práva za to, že sa odmietol radiť s islamskými učencami, keď potvrdil zákaz šatiek vo verejných školách-zákaz, ktorý sa datuje do čias pôvodných Atatürkových reforiem.

Erdoganove ambície prerobiť Turecko však siahajú ďaleko za hranice tak povrchných sporov, ako je nosenie šatky. Snaží sa o revolúciu vzdelania, ovládnuť súdnictvo, prevziať políciu, a kontrolovať médiá. Erdogan sa nesnažil dosiahnuť len krátkodobé a povrchné víťazstvá v otázkach ako je šatka, ale plánoval dlhodobú kultúrnu revolúciu, po ktorej dokončení by sa minulé spory stali len akademickou debatou.

_____________

Dokončenie článku nájdete v druhom dieli

Michael Rubin externý spolupracovník "American Enterprise Institute" a docent "Naval Postgraduate School" vo svojej stati analyzuje (2010) postupný prerod najvernejšie spojenca NATO a západu k nepriateľovi, ktorého sa treba obávať. Ak sa Vám článok páčil kliknite na  a stlačte Hlasuj!

lny zahrani

Juraj Polacek

Juraj Polacek

Bloger 
  • Počet článkov:  184
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Čo doporučujem:Osobná stránkaSlobodné blogovanieRebríček "Top Ten" Zoznam autorových rubrík:  PolitikaIslam a imigráciaZahraničná politikaKultúraEkonomikaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu